Dostalo sa mi do rúk rozhodnutie, v ktorom úrad vo výroku píše, že požadovanú informáciu nemá k dispozícii a nemá vedomosť, kde ju možno získať. O pár riadkov nižšie, v odôvodnení toho istého dokumentu, vysvetľuje, že jej poskytnutie by znamenalo vytvorenie kvalitatívne novej informácie, teda vyhodnotenie obsahu jestvujúceho právneho titulu. Prečítajte si to ešte raz. V jednom papieri sú dva dôvody, ktoré sa navzájom vylučujú. Buď informácia neexistuje a nedá sa nájsť, alebo existuje a len by ju bolo treba spracovať. Oboje naraz nejde.
Nepíšem to preto, že by ma to prekvapilo. Píšem to preto, že zákon, ktorý mi dáva právo tú informáciu žiadať, tento rok slávi dvadsaťpäť rokov účinnosti. A stále platí, že sa človek k veciam, ktoré platí zo svojich daní, dostáva cez odvolania, urgencie a podnety.
Zákon, ktorý vznikol z jednoduchej myšlienky
Zákon číslo 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Postavený je na jednej vete, ktorá by mala byť samozrejmá: čo nie je tajné, je verejné. Úrad nie je vlastníkom informácie, je len jej správcom. Občan nemusí zdôvodňovať, prečo sa pýta. To je celé.
Zákon má aj celkom presné pravidlá. Ak povinná osoba informáciu nemá, ale vie, kto ju má, musí žiadosť do piatich dní postúpiť. Ak žiadosti vyhovie len sčasti, o zvyšku musí vydať písomné rozhodnutie, proti ktorému sa dá odvolať. Nie sú to nejasné frázy, sú to jednoduché povinnosti.
Prax je iná. A za posledné dva roky sa zákon nezlepšoval, ale oslaboval.
Čo sa s ním stalo v rokoch 2024 a 2025
V máji 2024 podala skupina poslancov za SNS novelu infozákona. Parlament ju schválil 7. novembra 2024. Prezident Pellegrini ju vetoval, poslanci veto 10. decembra 2024 prelomili a zákon 401/2024 nadobudol účinnosť 1. marca 2025.
Novela priniesla dve podstatné veci. Predĺžila základnú lehotu na vybavenie žiadosti z ôsmich na dvanásť pracovných dní. A zaviedla nový inštitút, takzvané mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, za ktoré si úrad mohol pýtať úhradu. Bez toho, aby zákon jasne povedal, čo to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie vlastne je a ako sa suma počíta.
Novelu napadli na Ústavnom súde verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský aj skupina tridsiatich troch opozičných poslancov. Ústavný súd 12. marca 2025 účinnosť sporných ustanovení pozastavil a nálezom sp. zn. PL. ÚS 6/2025 z 5. novembra 2025, vyhláseným v Zbierke zákonov pod číslom 350/2025, vyslovil, že paragraf 14 odsek 6 a 7 a druhá veta paragrafu 21 odsek 1 nie sú v súlade s ústavou ani s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Poplatky teda padli. Dvanásťdňová lehota ostala. Predseda SNS Andrej Danko už pri schvaľovaní avizoval, že v úpravách infozákona chcú pokračovať.
Argument predkladateľov pritom nebol vymyslený z ničoho. Existujú žiadatelia, ktorí úrady zahlcujú, a malé obce s jednou úradníčkou na všetko sa vedia dostať do neriešiteľnej situácie. To je reálny problém. Riešiť ho ale neurčitým pojmom a poplatkom, proti ktorému sa nedá poriadne brániť, znamená trestať všetkých za správanie niekoľkých. Presne to Ústavný súd povedal.
Ako to vyzerá v Devínskej
Za posledné mesiace som ako občan podal viacero žiadostí o informácie na miestny úrad v Devínskej Novej Vsi. Týkali sa vecí, ktoré sa platia z verejných peňazí: mediálnych služieb, obnovy vnútrobloku, prípravy obchvatu. Mám v ruke štyri rozhodnutia a v nich sa opakujú tie isté veci. Pri jednej žiadosti úrad v odôvodnení sám pomenoval svoju príspevkovú organizáciu ako držiteľa požadovanej informácie. A potom žiadosť odmietol. Namiesto toho, aby ju postúpil, ako mu ukladá paragraf 15, napísal, že časť žiadosti postúpiť nemožno. Také pravidlo v zákone nie je.
Pri inej žiadosti úrad odmietol dať položkový rozpis. V ten istý deň mi v prílohe iného listu poslal výkaz výmer, v ktorom je samostatná časť Obnova betónových konštrukcií za 31 179,52 eura bez dane, rozpísaná na šesť položiek s kódmi. Teda odmietol práve to, čo mi sám poslal. Pri obchvate sa to zopakovalo, odmietnutý rozpis čerpania sumy 300 640,20 eura mi z veľkej časti prišiel v podobe faktúr.
Pri ďalšej žiadosti úrad odpovedal len na časť bodov a o zvyšku nerozhodol vôbec. Zákon pritom v paragrafe 18 odsek 2 hovorí jasne, že o nesprístupnenej časti musí byť rozhodnutie. Bez neho sa človek nemá proti čomu odvolať, respektíve sa musí odvolávať proti mlčaniu.
A ešte jedna vec, ktorá ma zaujala. V dvoch rozhodnutiach je totožný citačný blok odkazujúci na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6 Svk/2/2022 z 24. mája 2022. Ten istý blok používa vo svojich rozhodnutiach aj iná bratislavská mestská časť. Vyzerá to, že po Slovensku koluje šablóna na zamietnutie.
Paradox je, že ten rozsudok hovorí niečo iné, než na čo sa používa. Súd v ňom povedal, že novou informáciou je až vypracovanie rozborov, analýz či stanovísk. Mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov, ktoré úrad má, novou informáciou nie je a úrad ho vykonať musí. Rozsudok je zverejnený na webe súdu, takže sa to dá overiť. Bežný žiadateľ, ktorý dostane papier s tromi spisovými značkami a odkazom na komentár k zákonu, to ale neurobí. A práve na tom šablóna stojí. Nemá presvedčiť súd, má presvedčiť človeka, aby to vzdal.
Prečo je to problém, aj keď mňa to nezastaví
Ja viem, že sa proti zamietnutiu môžem odvolať. Viem, ako sa píše odvolanie, ktorý paragraf mám citovať a že mlčanie úradu má vlastný právny režim. Viem, že sa dá podať podnet prokuratúre a nakoniec aj správna žaloba. Zaberie to čas, ale viem to spraviť.
Väčšina ľudí to nevie a ani to nie je ich úloha. Človek si vypýta niečo, čo by mal mať k dispozícii aj bez pýtania, napríklad koľko stála oprava v jeho vnútrobloku. Príde mu papier s troma paragrafmi a vetou, že jeho žiadosti sa nevyhovuje. A tým sa to skončí. Nie preto, že by nemal pravdu, ale preto, že normálny človek nemá dôvod predpokladať, že úradné rozhodnutie je nesprávne, a nemá chuť pokračovať v niečom, čo vyzerá ako spor s úradom. Presne v tom je tá škoda. V tom, že jedno zamietnutie stačí na to, aby sa človek prestal pýtať. A že veci, ktoré majú byť dostupné automaticky, sa stávajú niečím, o čo sa treba biť.
A potom to platíme všetci ešte raz
Ten druhý koniec vidí málokto. Keď úrad odmietne dať papier, ktorý má v šuflíku, vec sa tým neskončí. Ide ďalej. Najprv odvolanie, ktoré musí niekto na úrade spracovať a niekto o ňom rozhodnúť. Potom podnet prokuratúre, ktorý musí prokurátor prečítať, vyžiadať si spis a zaujať stanovisko. Ak ani to nepomôže, prichádza na rad správna žaloba a súd, ktorý má na stole veci, kde ide o slobodu a o životy ľudí.
Aj ja som sa dostal do tejto fázy a podal som podnet prokuratúre. Nerobím to rád. Znamená to, že prokurátorka bude čas venovať tomu, či mestská časť správne vybavila žiadosť o informáciu, namiesto vecí, ktoré sú nepomerne dôležitejšie.
Takže si to zrátajme. Informácia už existuje, je zaplatená z verejných peňazí a jej poskytnutie by trvalo možno pol hodiny. Namiesto toho sa do veci postupne zapoja úradníci, právnici, prokuratúra a prípadne súd. Všetkých ich platíme z tých istých daní. A nikto z nich sa medzitým nevenuje tomu, čomu by sa venovať mal.
Kto zamietne, nič neušetril. Len náklady preniesol na niekoho iného.
Ako by to mohlo fungovať lepšie
Riešenie nie je zložité a nestojí prakticky nič. Mestská časť môže zverejňovať vybavené infožiadosti na svojom webe, tak ako to už robia niektoré samosprávy: otázka, odpoveď, prípadne rozhodnutie. Ľudia sa potom nemusia pýtať na to, čo už niekto raz vybavil, a ak sa v odpovediach objaví šablóna, je ju vidieť. Pri čiastočnom vybavení má ísť rozhodnutie o zvyšku automaticky, nie na požiadanie, je to zákonná povinnosť, nie ústretovosť. Keď úrad vie, kto informáciu má, patrí žiadosť postúpiť, nie zamietnuť, lebo odmietnuť je jednoduchšie ako hľadať, ale nie je to to isté ako vybaviť. A veci, na ktoré sa ľudia pýtajú opakovane, rozpočty, faktúry k jednotlivým stavbám, ceny opráv či stav projektov, majú byť na webe od začiatku. Ak si to človek nájde sám, nemusí podávať žiadosť. A ak nemusí podávať žiadosť, nemá ho čo odradiť.
Na záver
Zákon o slobode informácií nie je nástroj na obťažovanie úradníkov. Je to jediná zbraň, ktorú bežný človek má, keď chce vedieť, čo sa robí s jeho peniazmi. Dvadsaťpäť rokov je dosť dlhý čas na to, aby sa to naučili aj tie úrady, ktorým sa to nehodí.
Lebo informácia väčšinou existuje. Len ju niekto musí občanom poctivo podať.
Zdroje
- Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, konsolidované znenie, slov-lex.sk
- Zákon č. 401/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z., účinnosť od 1. 3. 2025
- Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2025 z 5. 11. 2025, vyhlásený pod č. 350/2025 Z. z., o nesúlade § 14 ods. 6 a 7 a § 21 ods. 1 druhej vety zákona č. 211/2000 Z. z. v znení zákona č. 401/2024 Z. z. s Ústavou SR a s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3614ca5c-7a72-493b-8bb3-a4cd73015037
- Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6 Svk/2/2022 z 24. 5. 2022, https://www.nssud.sk/wp-content/uploads/6Svk22022.pdf
- Rozhodnutia MČ Bratislava-Devínska Nová Ves č. 6933/2026/1290/LEG, 7593/2026/1427/LEG, 7872/2026/1476/DAR a 8258/2026/1532/DAR, doručené do elektronickej schránky žiadateľa
- Portál egov.devinskanovaves.sk, sekcie Objednávky, Dodávateľské faktúry, Zmluvy
