Nedávno sa v schránkach v Devínskej objavil anonymný leták. Posmešný, zjavne vytvorený umelou inteligenciou, a mieril na nášho starostu. So starostom sa názorovo často rozchádzam, verejne aj kriticky. Ale toto bolo za čiarou. Odsúdil som to a osobne som ho na ten leták upozornil. Slušnosť neplatí len voči tým, s ktorými súhlasíme. V priebehu pár hodín mali ľudia na sociálnej sieti vinníka. Ukázali prstom na jedného z kandidátov. Bez jediného dôkazu. Ten človek sa musel dištancovať. Autora letáku nepoznáme dodnes. Podozrenie nie je rozsudok. Znie to ako samozrejmosť. A predsa podľa toho nežijeme.
Lebo tá scéna z Devínskej je celé Slovensko v malom. Vieme odsúdiť suseda bez dôkazu za jediné popoludnie. Ale keď pred sebou máme veci čierne na bielom, zdokladované, opakovane popísané, len pokrčíme plecami a scrollujeme ďalej. Rozhorčenie máme, pozornosť nie. Pozrime sa, čo sme za posledné mesiace pokrčením pliec prešli.
Letenky. Súkromná cesta ministra vnútra na preteky Formuly 1 do Abú Zabí. Za dve letenky v prvej triede sa podľa výpovede jeho partnerky Anny Benejovej zaplatilo približne 12 500 eur v hotovosti, hotel tiež v hotovosti, pričom peniaze mali pochádzať zo spoločných úspor. Od novinárov minister odišiel. Krajská prokuratúra v Bratislave po podnetoch Nadácie Zastavme korupciu a Demokratov opakovane nariadila vec doplniť a znovu preveriť, hoci polícia ju napokon 28. júla 2026 uzavrela.
Múr. Ministerstvo obrany prerába oplotenie pri budove Kukurica za vyše 770-tisíc eur tak, že na stenu odtláčajú a maľujú falošné tehly. Minister obrany Robert Kaliňák (Smer-SD) to obhajoval aj tým, že takáto stena je menej lákavá pre sprejerov. Progresívne Slovensko podalo podnety na prokuratúru a Úrad pre verejné obstarávanie.
A aby toho nebolo málo, medzitým sa prepísali pravidlá. Novelou Trestného zákona z roku 2024 sa k 20. marcu zrušil Úrad špeciálnej prokuratúry, znížili sa niektoré tresty a skrátili premlčacie lehoty. Časť starých káuz sa tak dostala bližšie k tomu, aby o nich už nikto nikdy nerozhodol. Buďme féroví. Väčšina týchto vecí sú stále podozrenia a prebiehajúce konania, nie právoplatné rozsudky. Presne preto by nás mali zaujímať. Lebo o tom, či bola spáchaná chyba alebo trestný čin, majú rozhodovať úrady a súdy na základe dôkazov, nie dav na základe nálady.
A tu je moment, v ktorom zlyhávame my, občania. 4. júla sme mali referendum o obnovení špeciálnej prokuratúry a NAKA a o zrušení doživotnej renty, ktoré iniciovala strana Demokrati. Z tých, čo prišli, hlasovalo za zrušenie renty 93,43 percenta a za obnovenie ÚŠP a NAKA 92,23 percenta. Deväť z desiatich. Lenže prišlo len 16,13 percenta oprávnených voličov, a tak bolo referendum neplatné. Bolo to už desiate referendum v histórii Slovenska. Zmena nám nechýbala. Len sme si po ňu nedošli.
Medzitým rastie účet, ktorý zaplatíme všetci. Tretí konsolidačný balík ministra financií Ladislava Kamenického (Smer-SD) za 2,7 miliardy eur a 22 opatrení dopadol aj na tých najmenších: od roku 2026 platia aj drobní živnostníci povinný minimálny sociálny odvod 131,34 eura mesačne, bez ohľadu na to, koľko zarobia. Podľa dát FinStatu v roku 2025 zaniklo vyše 66-tisíc živností, najviac v histórii Slovenska, kým nových pribudlo len niečo cez 42-tisíc. A 17. augusta Rada pre rozpočtovú zodpovednosť v správe Fiškálny priestor Slovenska 2026 upozornila, že verejný dlh presahuje 60 percent HDP, pričom bezpečná úroveň je pod 50 percentami, a bez ďalších opatrení smeruje k 75 percentám do konca desaťročia (na konci roka 2025 dosiahol 61,4 percenta). Predseda rady Ján Tóth zároveň hovorí, že bankrot bezprostredne nehrozí. Ale zväzuje nám to ruky pri ďalšej kríze.
Žiadne z týchto zlyhaní sa nestalo vo vzduchoprázdne. Okolo každého škandálu stoja ľudia, ktorí niečo videli a nepovedali nič, zo strachu o prácu, o pokoj, o svoje pohodlie. Ten strach chápem, ale nemal by tam byť. Slušná spoločnosť predsa nemá trestať toho, kto sa nahlas spýta, ale chrániť ho. Strach a mlčanie sú palivo, na ktorom bežia zlyhávajúce systémy, a najlacnejšia protilátka je odvaha položiť otázku nahlas. Donekonečna sa to tolerovať nedá, lebo tolerancia bez hraníc je len spoluúčasť platená na splátky.
Toto všetko vyzerá ako niečo, čo sa deje ďaleko, hore, bez nás. A práve to je najväčší omyl. Lebo zmena nezačína hore. Začína dole. Začína u suseda, ktorý sa pýta. Nepotrebuje hrdinov, potrebuje ľudí, ktorí sa pozerajú.
Čo konkrétne zmôže jeden obyčajný človek? Viac, než si myslí. Môže si prečítať rozpočet svojej mestskej časti, je verejný. Môže si podľa infozákona vypýtať zmluvu, faktúru, objednávku, a úrad má povinnosť odpovedať. Nie je to výsada aktivistov ani novinárov, je to právo každého z nás. Môže prísť na zasadnutie zastupiteľstva a počúvať, o čom a ako sa hlasuje. A raz za štyri roky môže prísť k urne.
Ja sám sa o to pokúšam už roky, po večeroch a zadarmo. Facebookovú skupinu Devínska Nová Ves spravujem takmer dvadsať rokov a je v nej väčšina dospelej Devínskej, takže dobre viem, čím naša komunita žije. Rozpočet a možné pochybanie Devínskej za roky 2020 až 2025 som spracoval a zverejnil, nájdete ho na dnv.michalgasparik.sk, aby si každý mohol pozrieť, kde plánujeme jedno a míňame druhé. Cez infozákon si pýtam zmluvy a objednávky mestskej časti. Pri jednom výbere som napríklad našiel dve ponuky podpísané tým istým človekom, raz ako živnostníkom, raz ako konateľom, s takmer totožným textom a cenami, ktoré sa líšili len v DPH, pričom objednávky za 9 600 eur boli vystavené v deň, keď zasadala komisia. Celý ten príbeh som popísal v samostatnom článku. Nevymýšľam si, ukazujem dokumenty.
Ukazovať môžeme všetci. Nepíšem to preto, aby tento text bol o mne. Je vo vás, čitateľoch, susedoch, voličoch.
Raz sa nás naše deti opýtajú, čo sme robili, keď sa dali veci ešte zmeniť ľahko, jedným hlasom, jednou otázkou A ak o vlastnej krajine nahlas hovoríme, že v nej sami nechceme žiť, ako v nej majú chcieť žiť oni? Nejde len o to, aký štát im odovzdáme, ale aj o to, aké návyky mu odovzdáme s ním, či mlčanie, alebo odvahu. Bolo by dobré mať odpoveď.
Nesúďme skôr, než vieme. Nemlčme, keď vieme. Nie kvôli mne. Kvôli Devínskej.
