Dostal sa mi do rúk článok, ktorý Plus 7 dní nazval „predvolebnou Vallovou šarádou“. Už z toho titulku je jasné, akým smerom má čitateľ premýšľať. A práve preto som sa pri kauze zastavil dvakrát. Raz kvôli tomu, čo sa naozaj stalo. A druhýkrát kvôli tomu, ako sa o tom píše, lebo bulvár má svoj vlastný záujem a treba ho čítať s odstupom.
Poďme najprv k faktom. Tie sú dôležitejšie než prívlastky.
Čo sa stalo
Bratislavské mestské zastupiteľstvo 18. júna 2026 hlasmi koalície (Team Bratislava, PS a SaS) odsúhlasilo, že hlavnú budovu v areáli Mičurin, bývalú Ekoiuventu na Búdkovej ulici v Starom Meste, mesto prenajme na päť rokov Vysokej škole výtvarných umení. Za jedno euro. Formou osobitného zreteľa, teda bez verejnej súťaže.
Aby sme rozumeli, o aké miesto ide. Mičurin postavili v 50. rokoch ako reprezentatívne centrum voľného času detí a mládeže: Dom mládeže, kúpalisko, amfiteáter, skleníky, dielne. Prezývku dostal podľa sovietskeho šľachtiteľa Ivana Vladimiroviča Mičurina. Po roku 1989 chátral, časť pozemkov sa dostala do súkromných rúk a od roku 2007 bol pre ľudí prakticky zavretý. V roku 2016 sa ho aktivistom podarilo vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku, v roku 2023 prešiel do vlastníctva mesta. Primátor Vallo vtedy sľuboval obnovu historickej budovy a jej návrat k pôvodnému účelu, teda centru voľného času pre deti.
Dnes, tri roky nato, je budova podľa ľudí, ktorí sa o ňu roky starajú, v horšom stave, než keď ju mesto preberalo. A rozhodujúcu ruku nad ňou magistrát posúva jednej vybranej inštitúcii.
Buďme féroví hneď na začiatku
Skôr, než pôjdem ďalej, dve poctivé poznámky.
Prvá. Vysoká škola výtvarných umení nie je zloduch. Je to rešpektovaná vzdelávacia inštitúcia. Zaväzuje sa prevziať prevádzkové náklady chátrajúcej pamiatky, ktoré mesto odhaduje na 80-tisíc eur ročne, a na vlastné náklady zreštaurovať známe súsošie na streche budovy od sochára Fraňa Gibalu. Keby som mal hádať, Mičurin bude o rok krajší než dnes.
Druhá. Plus 7 dní je bulvár a slová ako „šaráda“, „spriaznená inštitúcia“ či „Vallov valec“ sú jeho rétorika, nie súdny výrok. Beriem ich s rezervou a ty by si mal tiež.
Lenže jadro veci je inde. Otázka pri verejnom majetku nikdy neznie len „je nájomca dobrý?“. Znie „bol proces férový?“. A to sú dve úplne odlišné otázky.
Čo na procese vzbudzuje otázky
Rektorka VŠVU Bohunka Koklesová poslala mestu žiadosť o prenájom 23. apríla 2026. Vošla sa do piatich viet. Pri takto citlivom verejnom majetku žiadny podrobný projekt, žiadna vízia, ako presne chce škola areál využívať. Poslanci pri hlasovaní o pamiatke nemali na stole viac než toto.
Zároveň sa niektoré veci diali ešte pred samotným hlasovaním. Organizátori festivalu Bratislava Design Week už koncom mája oznamovali, že podujatie sa bude konať v Mičurine, teda v budove, o prenájme ktorej zastupiteľstvo ešte len malo rozhodnúť. V žiadosti sa spomínalo aj to, že škola plánuje nekomerčne poskytnúť priestory Platforme pre súčasný tanec (PLaST). To je legitímne, kým sa nepozrieme na súvislosti: v správnej rade PLaST-u je Soňa Ferienčíková, partnerka predsedu PS Michala Šimečku, a jej teleso je členom platformy.
Nechcem z toho robiť rozsudok. Prepojenie nie je dôkaz dohody a Ferienčíková je etablovaná umelkyňa. Ale je úplne v poriadku sa spýtať: prečo práve táto organizácia, prečo nekomerčne a prečo o tom nikto nevedel skôr?
A potom je tu DAPHNE. Keď kauza prepukla, do súboja o areál sa tri dni pred zastupiteľstvom prihlásil aj Inštitút aplikovanej ekológie. Na rozdiel od päťvetovej žiadosti predložil viacstranový, prepracovaný projekt: Bádateľskú akadémiu Mičurin, environmentálne vzdelávanie pre školy a rodiny, nadviazanie na pôvodné poslanie miesta. Organizácia, ktorá vlastnými programami oslovila vyše stotisíc detí. Táto žiadosť sa na rokovanie poslancov vôbec nedostala.
Prečo poslanci videli jednu žiadosť a nie druhú? Prečo osobitný zreteľ, a nie verejná súťaž pri pamiatke? Prečo sa najprv verejne nepovedalo, čím má Mičurin o desať či dvadsať rokov byť, a až potom sa hľadal ten, kto to najlepšie naplní? A prečo do celého procesu roky nikto neprizval občianske združenia, okolité školy či centrá voľného času, ktoré o areál dlhodobo bojujú?
Ale vypočujme si aj mesto
Tu musím byť dôsledný, inak by to nebolo férové. Hovorca magistrátu Peter Bubla ponúka vysvetlenie, ktoré príbeh „tajnej dohody za zatvorenými dverami“ dosť komplikuje. Treba ho položiť na stôl rovnako vážne ako kritiku.
Mesto tvrdí, že celý model sa odvíja od eurofondovej výzvy na opravu fasády a schodov budovy, ktoré sú v havarijnom stave. Podmienkou tej dotácie vraj je, že priestor musí byť počas piatich rokov udržateľnosti aspoň z 80 percent využívaný na kultúrne účely. Preto mesto podľa Bublu oslovilo prioritne kultúrne inštitúcie: Múzeum mesta Bratislavy, Galériu mesta Bratislavy, BKIS, VŠVU aj VŠMU. Prvý návrh vzdelávacieho a kultúrneho programu vraj rektorka poslala už 30. januára 2026 a samotná (áno, päťvetová) žiadosť prišla až po konzultáciách. A DAPHNE? Tá je environmentálna, nie kultúrna organizácia, takže podľa mesta jednoducho nespĺňala podmienku eurofondovej výzvy.
Ak je to celé pravda, tak časť kritiky padá. Osemdesiatpercentný kultúrny režim naozaj môže vysvetľovať, prečo neuspela ekologická organizácia, a existencia januárového návrhu spochybňuje obraz, že rozhodli o holej päťvetovej žiadosti.
Lenže dve otázky ostávajú aj po tomto vysvetlení. Ak existoval prepracovaný program už od januára, prečo ho poslanci pri hlasovaní nemali pred sebou? A ak podmienkou bola kultúra, prečo sa to celé nespravilo cez otvorenú, verejne oznámenú súťaž medzi tými kultúrnymi inštitúciami, ktoré mesto vraj oslovilo, aby nezostal ani tieň pochybnosti?
Prečo o tom píšem
Píšem o tom preto, lebo Mičurin nie je len staromestská záležitosť. Je to test, ktorý sa týka každého, kto niekedy počul sľub o „otvorenom meste“, „participácii“ a „verejnej kontrole“. Tieto slová sa ľahko hovoria z pódia. Ťažšie sa dodržiavajú vtedy, keď príde na konkrétny kus verejného majetku a je pohodlnejšie ho podať cez osobitný zreteľ než cez zdĺhavú, ale poctivú súťaž.
A áno, treba pomenovať aj to, čo bulvár trafil. Rok 2026 je v Bratislave volebný, primátor je v úrade osem rokov a kandiduje znova. Motív nikomu neprečítam a nechcem z načasovania robiť obvinenie. Ale je legitímne trvať na tom, že rozhodnutia o verejnom majetku vo volebnom roku musia zniesť prísnejší meter, nie voľnejší.
Skúsme si predstaviť, že by presne takto, teda konkrétny nájomca, päťvetová žiadosť, osobitný zreteľ a aktivity ohlasované ešte pred hlasovaním, postupovala vláda, ktorú títo ľudia kritizujú. Ozvalo by sa to hlasno. A mala by platiť rovnaká optika bez ohľadu na to, kto sedí v kresle. Lebo transparentnosť buď platí pre všetkých rovnako, alebo to nie je transparentnosť, ale značka na billboarde.
Mičurin bol postavený pre deti. Ak sa mu má vrátiť, nech sa mu vráti tak, aby o tom nemusel nikto pochybovať.
Nie kvôli VŠVU. Kvôli princípu, ktorý raz ochráni aj teba.
K zdrojom
- Plus 7 dní / Pluska (podnet kauzy, bulvárny rámec): „Predvolebná Vallova šaráda. Ikonický objekt na Mičurine získala spriaznená inštitúcia“ (2. 7. 2026).
- Pravda: Vzácny Mičurin ide za jedno euro. Vallo čelí obvineniam z dohody za zatvorenými dverami. https://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/817743-vzacny-micurin-ide-za-jedno-euro-vallo-celi-obvineniam-z-dohody-za-zatvorenymi-dverami/
- ta3: Bratislava prenajme budovu Mičurin na päť rokov vysokej škole za jedno euro. Obyvatelia kritizujú netransparentný proces. https://www.ta3.com/clanok/1055999/
- ASB.sk: Bratislava prenajme hlavnú budovu Mičurinu VŠVU. https://www.asb.sk/aktualne/bratislava-prenajme-hlavnu-budovu-micurinu-vsvu
- YIM.BA: Návrat života do legendárneho areálu. Mesto prenajme budovu Mičurinu, zámer bol predmetom kritiky. https://www.yimba.sk/clanky/navrat-zivota-do-legendarneho-arealu-mesto-prenajme-budovu-micurinu-zamer-bol-predmetom-kritiky
Poznámka k férovosti: Plus 7 dní je bulvár a jeho rámovanie treba brať s odstupom. Faktickú kostru (osobitný zreteľ, 1 euro, päť rokov, päťvetová žiadosť pred poslancami, nezaradená žiadosť DAPHNE) však potvrdzujú aj serióznejšie médiá a stanovisko magistrátu je do textu zapracované rovnako ako kritika.
