Pred prezidentskými voľbami sme boli svedkami veľkého mediálneho záujmu o podporu, ktorú niektoré známe osobnosti verejného života vyjadrili bývalému premiérovi Petrovi Pellegrinimu. Mená ako Végh, Rytmus, Plačková, Alagic a Cibulková sa v čase pred voľbami objavovali na titulných stránkach ako výrazní podporovatelia jeho politického programu. Vtedy to bolo prezentované ako osobné vyjadrenie ich názoru – „neplatená“ podpora, ktorá nemala byť ničím viac než slobodným prejavom občianskej angažovanosti.
V skutočnosti je zaujímavé, že tieto „tváre“, ktoré kedysi podporovali Pellegriniho, prestali vyjadrovať akékoľvek politické názory hneď po voľbách. Ako by celý ich postoj bol iba prechodnou módou, ktorú zložili spolu s volebnými plagátmi. Ich politická angažovanosť sa vyparila ako dym a ostalo po nej len ticho. Tieto osoby však teraz v podstate ignorujú skutočnosť, že krajina čelí vážnym problémom, ktoré vyžadujú verejnú diskusiu a otvorenú kritiku.
Naopak, niektoré známe osobnosti, ako herci, divadelníci a hudobníci, ktoré sa rozhodli podporiť iného kandidáta – Ivana Korčoka, naďalej otvorene komentujú politickú situáciu. Naďalej upozorňujú na problémy v oblasti kultúry, spravodlivosti a zahraničnej politiky. Ich názory ostávajú konzistentné a pretrvávajú aj po voľbách.
Prečo je teda rozdiel medzi tými, ktorí podporili Pellegriniho, a tými, ktorí stáli pri Korčokovi? Prečo jedna skupina naďalej prejavuje svoje politické názory, kým druhá mlčí? Je to skutočne len náhoda, alebo ide o signál, že podpora Pellegriniho bola v podstate len politickým gestom, ktoré nebolo založené na skutočnej angažovanosti a zodpovednosti?
Tak sa pýtam: Kde sú dnes tí, ktorí kedysi tvrdili, že im záleží na budúcnosti krajiny?